Vypracovala: Ana Povolni
Dobra výchova deti prináša ovocie pokoja
(Žd12,5-11)
7 Vytrvajte, aby vás vychoval. Ako so synmi zaobchádza Boh s vami. Veď kdeže je syn, ktorého by otec nevychovával? 8 Ak zostávate bez prísnej výchovy, v akej majú všetci podiel, ste cudzoložňatá, a nie ste synovia! 9 A potom: mali sme telesných otcov, ktorí nás prísne vychovávali, a ctili sme si ich. Či sa nemáme tým viac poddať Otcovi duchov, a budeme žiť? 10 Veď tamtí vychovávali len krátky čas, ako uznávali za dobré, On však pre naše pravé dobro, aby sme sa stali účastnými Jeho svätosti. 11 Pravda, nijaká prísna výchova, pokiaľ trvá, nezdá sa radostnou, ale žalostnou; potom však prináša ovocie pokoja a spravodlivosti tým, ktorých vycvičila. (Žd12,7-11)
Trojjediný Pán Boh je zdrojom života, svetla a radosti vesmíru. Ako svetelne lúče zo slnka a potoky vody prúdia zo živého zdroja, tak z neho vychádzajú požehnania pre všetko nim stvorene. V ktoromkoľvek srdci je Boží život, prejaví sa to láskou a na našom pozoruhodnom správaní voči iným ľuďom.
Náš Spasiteľ mal vždy radosť, keď mohol pozdvihnúť a zachrániť padlých ľudí. Prato bez ohľadu na vlastný život vytrpel kríž a pohrdol pohanením. Aj anjeli majú stále na zreteli šťastie iných. V tom spočíva ich radosť.
To čo by sebecké srdcia pokladali za ponižujúcu službu ľuďom úbohým a všestranne mravne i spoločensky poníženým, pravé to je dielom nášho Spasiteľa. Duch Kristovej sebaobetavej lásky je duchom neba a samou podstatou jeho blaženosti.
Kristoví nasledovníci budú vlastniť tohto ducha a konať toto dielo.
Keď je v srdci Kristova láska, potom nemôže v ňom zostať utajená pravé tak, ako nemožno utajiť prijemnú vôňu. Posväcujúci vplyv lásky pocítia všetci, s ktorými prichádzame do styku. Kristov Duch v srdci sa podoba prameňu na púšti, ktorý osviežuje smädných a v hynúcich prebúdza túžbou po vode života.
Láska k Ježišovi sa prejaví v túžbe pracovať tak, ako pracoval On pre požehnanie a povznesenie ľudstva.
Prebudí ohľaduplnosť, nežnosť a súcit voči všetkým tvorom, o ktoré sa stará náš nebesky Otec.
Spasiteľov pozemsky život sa nevyznačoval pohodlím či sebeckým záujmom o seba, ale vytrvalým, opravdivým a neúnavným úsilím o spasú hynúceho ľudstva.
Od jasiel po Golgotu šiel cestou sebazapierania a nevyhýbal sa neľahkým povinnostiam, namáhavým cestám, ani vyčerpávajúcej práci a starostiam. Povedal : „ Ako ani Syn človeka neprišiel, aby Jemu slúžili, ale aby On slúžil a dal dušu ako výkupné za mnohých.“ (Mt. 20,28).
Toto bolo hlavným cielim jeho života. Všetko ostatne bolo druhoradé a nepodstatne. Konať Božiu volu a dokonať Pánovo dielo bolo mu jedlom a nápojom.
V jeho úsilí nemalo miesto vlastne ja ani sebecky záujem.
Účastníci Kristovej milosti ochotne prinesú akúkoľvek obeť, aby tí, za ktorých zomrel, mohli získať nebeský dar. Vynaložia všetko úsilie, aby svojim životom robili svet lepším. Lebo sú oddaný Pánu Bohu a nechávajú sa nim viest. Spásna a posväcujúca pravda nemôže zostať zavretá v srdci človeka . Veriaci a Bohu oddaný človek si ani neuvedomuje že roby dobre veci lebo je to pre neho samozrejmosťou. Ak nosíme rúcho Kristovej spravodlivosti a tešíme sa z prítomnosti jeho Ducha nebudeme môcť mlčať. Ak sme okúsili a videli, že Pán je dobrý budeme mat o čom hovoriť. Budeme hlásať jeho evanjelium a k nemu pozívať aj iných. Vynasnažíme sa predstaviť im Kristov pôvab a neviditeľné skutočnosti budúceho sveta. Prejaví sa mocná túžba ísť Ježišovou cestou.
Úprimne budeme túžiť, aby ľudia okolo nás poznali „Božieho Baránka ktorý sníma hriechy sveta“( Jan 1,29).
Snaha byť na požehnanie iným odmení požehnaním nás samých.
Lebo aj 4. Božie prikázanie nám hovorí „Cti otca svojho i matku svoju, ktorú ti dáva Hospodin, tvoj Boh aby si dlho žil na zemi!“ Je to Prikázanie nášho Pána a každý kto žije podľa neho nezhreší ale dobre roby. Je to prvé prikázanie so zasľúbením. Prikázania ktoré po ňom nasledujú hovoria nám o tom že mame dobre robiť aj svojim blízkym, svojim kamarátom a všetkým ľuďom na tejto Zemi. Mame mať nežiadostivé úmysly lebo aj keď len pomyslime na nejaké zlo zhrešíme voči Pánu Bohu. Boh poskytol ľuďom prednosť, aby sa mohli stať účastníkmi božskej prirodzenosti a samý mohli byť požehnaním pre svojich blížnych. To je najvyššia česť, najvyššia radosť, akú Boh môže ľuďom dať. Lúdia takto zapojený do služby lásky sú svojmu Stvoriteľovi milí.
Úmyselné som si vybrala túto tému na zamyslenie sa o dobrej výchovy deti lebo si myslím , že slušne a vo viere vychovane dieťa je základným kameňom výstavby zdravého spoločenstva, všetko sa začína v rodinne a akým spôsobom si rodičia vychovávajú svoje deti v domácnosti takých ľudí dostávame do spoločnosti. Začnem najprv rodičmi lebo rodičom bola zverená zodpovednosť za rozvoj Božieho potenciálu v ich deťoch. Preto by mali svoje deti vychovávať Božím spôsobom “A vy, otcovia, nedráždite svoje deti, ale vychovávajte ich s prísnosťou a napomínaním podľa Pána“ (Ef 6,4).Cieľom rodičov by malo byt vedenie ich deti k zrelosti v Kristovi, do služby Bohu. Deti, ktoré boli dobre vedene po Božích cestách, sa od nich neodvrátia ani vtedy, keď už budú dospelé „Vychovávaj chlapca na počiatku jeho cesty, tak sa ani v starobe neodchýli z nej“(Pr 22,6). Deti nie sú vlastníctvom rodičov. Boli im Bohom zverene do správcovstva. Nesú za ne zodpovednosť. Základom pre rodinný život je láska medzi jej členmi. Lebo bez lásky sa domov stane domom , kde ľudia iba jedia a spia. Odchádzajú preč tak rýchlo a tak často, ako je to možne. Keď rodičia preukazujú viac pozornosti projektom, pracovným záležitostiam než jednotlivým členom rodiny, tak nejednajú v láske, ale v slúžia svetu. Keď uprednostňujú jedného člena pred druhom (aj keď možno nie zámerne), keď svoje zamestnanie kladu pred rodinu a kazia svoje deti tým, že sa zdráhajú povedať im „nie“ , keď im dávajú všetko čo len chcú, či už to potrebujú, alebo nie, keď ich len veľmi malo napomínajú a usmerňujú, prejavujú tým, že ich láska je nezrela. Lebo každé dieťa dokonale pozná a vie čo si a s kým môže dovoliť a keď vidí že jeho rodič nemá nadostač času pre neho snaží sa s rodičom jednať a tak sa rodičia dostávajú do situácie, keď si lásku deti faktický kupujú, prinášajú svojim deťom všelijaké hračky a mýlia sa keď si myslia že tým ich deti dostávajú to čo potrebujú.
Nie! Drahí rodičia a starý rodičia, vaše ratolesti nepotrebujú na kilogramy hračiek, Božím zámerom je , aby boli deti požehnaním. Deti sú dedičstvom od Pána, dane sú nám Bohom( Ž 127,3). Deti sú odmenou od Pána (127 ,3).
Rodičia majú napomínať svoje deti, nemajú ich rozmaznávať, (Pr 29,21).
Ak sa rodičia budú zdráhať usmerňovať svoje deti a vplývať na ich život, satan sa určite nebude, zdráhať a deti nebudú poznať že si majú ctiť otca a matku, nenaučia sa správne chápať štvrtému Božiemu prikázaniu. Deti sa musia naučiť že za zlé správanie budú potrestane, nie v hneve, ale v láske. Boh nás napomína, pretože nás miluje a rodičia by mali tiež napomínať svoje deti, pretože ich milujú (Žd12,5-11).Lebo bláznovstvo je pre deti prirodzene“ Bláznovstvo väzí v srdci chlapca, ale trestajúci prút ho odstráni z neho.“
(Pr 22,15).
Ak je dieťa ponechané v bláznovstve vedie to k pýche:
“ V bláznových ústach je prút na jeho chrbát, múdrych však chránia ich vlastné pery.(Pr 14,3)
Preto milí bratia a sestry nezanedbávajme poklady nám od Boha do rúk zverene, vychovávanie je viac než vyučovanie lebo výchova vplýva na dieťa a zabezpečuje aby dieťa to aj robilo. Venujte svojim deťom viac času, dajte si záležať na ich výchove lebo len trpezlivosťou a láskou vychováme dobrého a Pánu Bohu poslušného človeka. V rannom detstve majú deti najlepšiu čulosť pocitov a vnímavosť. Rodičia, pravé v tomto obdoby využite možnosť a formujte charakter svojho dieťaťa! Matky, nedávajte svoje malinke dieťatko do jaslí, zostaňte doma venujte mu maximálnu pozornosť a vychovávajte si svoje dieťa ,buďte mu vzorom pri výchove, lebo nemôžeme učiť dieťa niečomu, v čom mi zlyhávame.
Ak žijeme tak ako učíme, sme schopní učiť tak žiť aj druhých :
„Spravodlivý kráča vo svojej bezúhonnosti, blahoslavené budú jeho deti po ňom.“ (Pr 20,7) .Rodičovská láska inšpirovaná Božou láskou, ma veľký vplyv na úspešnú výchovu deti.
Láska , ktorá priťahuje, je viac než požiadavka zemského zákona. Rodičia je potrebne aby ste zverili svoje dieťa Pánovi, nechajte ho duchovne rast, lebo je známe že deti rastu a postupne strácajú závislosť na svojich rodičoch. Preto je veľmi dôležite vychovávať dieťa v duchu Pánovom aby mu zostalo verne aj vtedy keď nebude závislé od rodičov. Boží spôsob pre výchovu deti je viest ich k osobnému vydaniu života Bohu, k schopnosti samostatne zodpovedne sa rozhodovať a k láske a úcte voči svojim rodičom.
Zapamätajme si, že vzbura dospievajúceho človeka nie je iba fáza, ktorú musí prejsť každé dieťa. Vzbura proti rodičom je hriech. Je tým istím ako vzbura proti Pánovi, pretože on ustanovil rodičov, aby boli zodpovedný za starostlivosť o svoje deti.
Deti by mali byt také ako Pán Ježiš, zvlášť v postojoch a reakciách. Ježiš rešpektoval rodičovskú autoritu, aj keď sa niekedy zdalo, že nejde v súlade sa záujmami svojho Otca. Vďaka svojej poslušnosti rástol v múdrosti a vo vzraste, milosťou u Boha aj u ľudí
(L 2,46-52).
Milí bratia a sestry láskavým duchom môžeme spĺňať aj tie zdanlivo najponižujúcejšie povinnosti života „ako Pánovi“(Kolos 3, 23), učme tomu aj naše deti.
Lebo ak je v srdci Božia láska, prejaví sa v živote a na správaní každého jednotlivca. A všetci mi budeme žiť vo vzájomnej láske a porozumení ako jedna veľká kresťanská Božia rodina.
Amen
Latest images Log in Register 
