Slovenské ¾udové kroje!

Slovenský kroj a jeho história


V dejinách každého národa významné miesto patrí ¾udovej kultúre ako nosite¾ke najvýraznejších etnických špecifík. Spomedzi javov ¾udovej kultúry osobitné postavenie má tradièný odev - kroj, ktorý púta laických pozorovate¾ov, ako i umelcov a odborníkov-etnografov. Prvých pre svoju farebnos� a malebnos�, druhých pre svoju výpovednú hodnotu o kultúre a spôsobe života ¾udu, ktorý ho vytvoril. Najèastejšou kladenou otázkou je: èo bolo príèinou vzniku to¾kej pestrosti a rôznorodosti lokálnych foriem tradièného odevu. Odpoveï na túto jednoduchú otázku však vôbec nie je jednoduchá a jednoznaèná.



V prvom rade si musíme uvedomi�, že to, èo sa nám zachovalo z tradièného odevu do súèasného obdobia,je výsledkom dlhodobého vývoja, pretože kroj je omnoho starší ako módny odev. Ve¾mi �ažko sa hovorí o jeho najstarších formách. Predpokladá sa, že odev mužov i žien mal pôvodne koše¾ový charakter



Èas� odevných súèiastok základného i vrchného odevu mala pravdepodobne spoloèné formy pre mužov i ženy. Až v období stredoveku sa zaèal postupne fomova� do podoby, ktorú už poznáme z dobových dokladov z konca 18. a zaèiatku 19.stroroèia.



V najstaršom období mali na tradièný odev ve¾ký vplyv geografické prostredie a klimatické podmienky. Tie urèovali základné materiály, ¾anové alebo konopné plátno, súkno èi kožušinu, z ktorých bol zhotovený, a jeho celkový charakter. V nížiných oblastiach bol odev skôr plátený a vo¾nejší. V horských oblastiach sa popri plátne uplatnili i vlnené textílie èi kožušiny a odev bol zasa upätejší. S rozvojom textilných manufaktúr v 18. storoèí a priemyslu v 19. storoèí sa popri doma tkaných textíliách zaèali používa� i továrenské materiály z bavlny, vlny a dokonca z hodvábu. S novými materiálmi prichádzali zmeny vo formách a strihoch odevných súèiastok



Druhová pestros� materiálov bola sprvádzaná i farebnou pestros�ou. Významným momentom bola od 17. storoèia postupne rozširovaná znalos� výšivky, ku ktorej sa v 18. storoèí pridružila i pomerná dostupnos� farebných vyšívacích nití, a to nielen bavlnených, ale aj hodvábnych. Domáce a cudzie výšivkové motívy sa zaèali spolu s rôznymi vyšívaèskými technikami postupne pretvára� do širokej škály lokálnych štýlov, ktoré našli plné uplatnenie vo výzdobe krojov. Popri výšivke, ktorá mala dominantný charakter hlavne na západnom a strednom Slovensku, sa vo výzdobe používalo aj ozdobné vytkávanie a aplikácie, charakteristické skôr pre východné Slovensko. Široké použitie našla vzorovaná modrotlaè, ktorá vychádzala z regionálnych vkusových foriem. Významnou mierou do formovania lokálnych krojov zasiahol nerovnomerný hospodársky vývoj jednotlivých krajov Slovenska a tiež prehlbujúce sa sociálne rozdiely v spoloènosti. Hospodárska prosperita kraja a bohatstvo ¾udí našli svoj odraz i v kroji.



Popri tejto hospodársko-spoloèenskej línii vývoja krojov treba splmenú� ešte jednu - funkènú líniu. Základnou funkciou odevu, a teda i kroja je ochrana tela. Túto funkciu plnili hlavne odevné súèiastky základného a vrchného odevu. Súèasne je odev jedným z kultúrnych znakov na rozlíšenie muža a ženy. Najúèelnejšie prispôsobený prírodným podmienkam a súèasne pracovnému procesu bol pracvoný odev. Predpokladá sa, že v dávnej minulosti sa pracovný a sviatoèný odev skladal z rovnakých súèiastok, ktoré boli z podobných materiálov

Len pozvo¾ným vývojom sa vytváral osobitný sviatoèný odev, ktorý sa od pracvoného odlišoval novým a drahším materiálom a rozsiahlejšou i nároènejšou výzdobou. Práve výzdoba, nákladnos� i spôsob úprav odevu sa stali charakteristickými znakmi sviatoèného odev. Jeho konkrétnu podobu ešte bližšie urèovala v plvom rade národná, lokálna a náboženská príslušnos� a v druhom rade, vek, stav a spoloèenské postavenie nosite¾a odevu. Na sviatoèný odev nadväzoval obradový odev, ktorého základnou funkciou bolo oznaèenie úlohy jednotlivca alebo skupiny ¾udí v príslušnom obrade. Najvýraznejšie sa to odrazilo pri svadobnom a smútoènom odeve.



Všetky vyššie spomenuté okolnosti, ktoré pôsobili raz spolu a raz oddelene, súèasne èi vo väèších alebo menších èasových intervaloch a s rôznou intenzitou, ovplyvnené dobovým vkusom, kolektívnymi normami i estetickým cítením tvorcov i nosite¾om tradièného odevu, sa ako celok podie¾ali na vytvorení toho nového bohatstva lokálnych foriem krojov. Národopisnej vede sa doteraz podarilo z nich odborne popísa� nieèo vyše šes�desiat.



Laickú verejnos� púta na krojoch hlavne vonkajšia vizuálna stránka ich podoby. Odborníka, etnografa zaujíma však i vnútorná podstata tradièného odevu založená na štúdiu jeho zloženia z rôznych odevných súèiastok, ich strihu a vývoja. Dôležitým prameòom poznania tradièného odevu je jeho názvoslovie. Takéto štúdium umožòuje zaradi� tradièný odev do širších územných, kultúrnych i etnických súvislostí. Vychádzajúc zo skladby základných odevných súèiastok, možno na Slovensku hovori� o troch typoch mužského a dvoch typoch ženského odevu. Mužský odev sa delil na plátený, súkenný a keprový. Ženský odev sa delil na rubášový a koše¾ový.



Základ pláteného odevu mužov tvorili plátené gate, koše¾a so širokými rukávmi zástera. Súkenný odev tvorili úzke súkenné nohavice a koše¾a so širokými rukávmi. Keprový odev bol zložený z úzkych keprových nohavíc a košele bez rukávov, rukávce v podobe krátkej košele, sukòa a zástera. Základ koše¾ového odevu tvorila dlhá koše¾a s rukávmi, sukòa a zástera. K základnému odevu mužov i žien patrili ešte živôtky, lajblíky, kabátiky, pásy a opasky. Èasto sa používalo, najmä u žien, zdbojené i viacnásobné nosenie základných súèiastok naraz, napr. pri sukní. Vrchný odev obsahoval kabanice, haleny a rôzne formy kožuchov



V odeve žien našli uplatnenie i šatky a odevné plachty. Neodelite¾nou súèas�ou odevu bola úprava hlavy a obutie. Úèes spolu s pokrytím hlavy tvorili jeden celok, ktorý bol jedným z charakteristických znakov tradièného odevu. U vydatých žien to bol èepiec a šatka. Slobodné dievèatá chodili prostovlasé alebo v šatke. Muži, slobodní i ženatí, vždy nosili na hlave klobúk alebo v zime kožušinovú èiapku.



O druhovej rozmanitosti tradiènej obuvi podáva obraz hlavne pracovná obuv, ktorá sa nosila v lete alebo v zime. Pre západné a juhozápadné Slovensko boli charakteristické pantofle, na strednom Slovensku súkenné papuèe a kapce hlavne v zime a v lete krpce. Vo východnej èasti Slovenska prevládali krpce. Najrozšírenejšou sviatoènou obuvou na Slovensku èižmy. Zaèiatkom 20. storoèia sa zaèali vo väèšej miere nosi� i šité topánky a u mužov hladne baganèe.



Základné typy odevu a obuvi na Slovensku sa sformovali v priebehu vývoja v psledných dvoch storoèiach do dvoch charakteristických celkov - do odevu a obuvi nížinnej a horskej oblasti. Medzi oboma oblas�ami neexistuje ostrá hranica, ale široké pásmo prechodných foriem. V stredoeurópskych súvislostiach komplex nížinných oblastí spája Slovensko s odevom juhovýchodnej Moravy, východného Rakúska, Maïarska, bývalej severnej Juhoslávie a západného Rumunska. Komplex horských oblastí spája Slovensko s odevom severovýchodnej Moravy, južného Po¾ska, západnej Ukrajiny a severného a východného Rumunska. V tomto komplexe zvláš� do popredia vystupujú spoloèné karpatské prvky. Územím Slovenska prechádza teda èas� rozhrania dvoch kultúrnych oblastí Európy . nížinnej Panónskej panvy a horskej oblasti Karpát.
.
.

2/2

¼udové kroje - Pôvodne sa ¾udia obliekali do jednoduchého odevu, ktorý mal plni� predovšetkým ochrannú funkciu. Postupne sa však (približne posledných 200 rokov) vytvorili nové formy odevu,ktorým sa potvrdili špecifické znaky jednotlivých slovenských regiónov. Na základe etnografických prameòov na Slovensku sa vytvorilo približne 60 krojových variantov, pretože každá dedina, obec, èi kopanièiarska osada prinášali svoje zvláštnosti (dokonca aj náboženské vyznanie sa premietalo do farieb a vzorov aj v rámci jednej dediny)



Do ¾udovej kultúry prenikla dekoratívna výšivka približne od 17.- 18. storoèia. Dievèatá a ženy, ktoré získavali vedomosti a zruènosti o vyšívacích technikách vo výšivkárskych dielòach na š¾achtických dvoroch, postupne ich zaèali používa� v odevoch. Na výšivky sa používal najèastejšie doma vyrobený materiál rastlinného pôvodu, bolo to konopné a ¾anové plátno. Živoèíšneho pôvodu bola ovèia vlna, z ktorej sa spracúvalo domáce súkno a kožušiny. Umelého pôvodu boli predovšetkým hodváby



K najväèšej diferenciácii krojov dochádza v 19. storoèí, pretože pribudli nové materiály, farby, vyšívacie priadze, stužky, èipky a pod. Vtedy sa ¾udový odev zaèal odlišova� nielen pod¾a oblastí, ale aj pod¾a funkcie pod¾a toho, kedy sa nosil. Približne od polovice 19. storoèia sa v ¾udovom odeve stretávame s rozlišovaním na praktický denný odev a sviatoèný, reprezentatívny kroj. Práve kroj prináša prvky sviatoèné, príležitostné a špecializované pod¾a situácie a prostredia, iná farba výšiviek sa využívala na Vianoce, iná na Ve¾kú noc, pribúdali ozdobné prvky, farebnos�, honosnos� a finanèná nároènos�. Slovenský ¾udový odev, resp. kroj sa prvýkrát predstavuje na národopisnej výstave v Moskve v roku 1867. Práve na tejto výstave získal mužský a ženský kroj z Liptovskej Lúžnej dokonca striebornú medailu




Na medzinárodnej výstave vo Viedni v roku 1873 vzbudili neobyèajný obdiv bohaté slovenské kroje, výšivky a èipky a ich tvorkyne si želala spozna� osobne aj cisárovná. Výstavku slovenských výšiviek v roku 1887 usporiadal spolok Živena, spolok slovenských žien v Martine. Výstava sa stala skutoènou národnou manifestáciou. Zhromaždilo sa na nej 1676 výrobkov od 149 zberate¾ov a 580 majite¾ov, a to nielen z územia dnešného Slovenska, ale aj od Slovákov z Dolnej zeme (dnes Maïarsko), z Moravy a Èiech. Exponáty výstavy sa stali základom zbierok Slovenského národného múzea v Martine. V Prahe sa v roku 1895 konala významná Národopisná výstava èeskoslovenská, kde okrem výšiviek, krojov a tkanín reprezentovali Slovensko aj dedinské domy z Èièmian a Orav


Zmeny, ktoré nastali po 2. svetovej vojne, presunuli záujem o ¾udovú kultúru na vedecké inštitúcie, ¾udové umelecké kolektívy a folklórne súbory. Organizovali sa slávnosti a festivaly. Z každodenného života kroje ustupovali. O ¾udovú kultúru prejavili záujem etnografovia, historici umenia, výtvarníci a pod. V Martine aktívne pracoval Etnografický ústav Slovenského národného múzea, kde vznikli najväèšie zbierky krojov, doplnkov, úžitkových predmetov. Vznikol Národopisný ústav SAV a Ústredie ¾udovej umeleckej výroby v Bratislave. Práve kroje inšpirovali nejedného výtvarného umelca a dodnes vyvolávajú obdiv, prekvapenie a nadšenie mnohých cudzincov. Patrili k nim napríklad Peter Bohúò, Mikoláš Aleš, Martin Benka, Hála, Mousson, Josef Mánes, Jaroslav Vìšín a ïalší. Slovenský ¾udový odev inšpiroval aj majstrov pera ako bol A. Sládkoviè a V. Beniak, ale aj majstrov fotoaparátu a kamery ako bol Karel Plicka, Kadlec a Pavol Socháò.

Aha, no tak som sa sekla, toto video malo ís� semok