K pamiatke reformácie/Halloween

Nezabudnite zajtra veèer 31.10 (ako vždy), mame navŠtivit cintorin(hroby), a spametat sa na našich blizkich zosnulych.Svieèki /som poèula/ ze slovaci evanjelici by nemali palit, ale dnes sa to už tak vyjednalo, že je všetkim pekne ,ked sa obzru po cintorine a všade plamienki svieèok, takmer rozjasnia dookola.
Timto vizivam nasu anu povolnu aby sa nam prihovorila a ja pripomeniem:

Slovo „Pamiatka” nás upozoròuje na slová: pamätaj, nezabudni, pripomínaj si! Rozpomínaj sa na ten pamätný DEÒ 31. októbra 1517, ktorý sa nezmazate¾ne zapísal do histórie. V tento deò pribil mladý mních, univerzitný profesor Dr. Martin Luther, na bránu zámockého chrámu vo Witembergu 95 výpovedí proti odpustkom. Bol to odvážny èin viery, smelé verejné vystúpenie proti neporiadkom v cirkvi, ktorým sa zaèala jej obnova, reformácia na základe Božieho slova.

Pamiatka reformácie je vhodnou príležitos�ou na to, aby sme si pripomenuli tieto historické udalosti, ich súvislosti, duchovné pozadie a zápasy, ktoré reformáciu predchádzali i sprevádzali. Zároveò je Pamiatka reformácie pre nás vhodnou príležitos�ou, aby sme sa nechali oslovi� aj jej aktuálnym odkazom pre život cirkvi dnes.

V tejto úvahe si sprítomníme to najdôležitejšie, na èo reformácia položila dôraz a z èoho sformulovala svoje hlavné princípy. To nám jasne zaznieva aj v uvedenom texte Písma svätého z l Kor 1,30. Solus Christus - jedine Kristus je pravým základom cirkvi a kres�anského života. V Òom” sú skryté všetky poklady múdrosti a známosti”. (Kol 2,3) V Kristu je nám darovaná Božia múdros�:

1) k spravodlivosti
2) k posväteniu
3) a k vykúpeniu

Kristus je naša spravodlivos� - v òom je odpoveï ako sa vyrovna� s hriechom.
Kristus je naše posvätenie - je silou k novému životu.
Kristus je naše vykúpenie - je pevnou kotvou našej nádeje.

a dalej:

Pamiatka zosnulých

Tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale veèný život mal každý, kto verí v Neho. (J 3, 16)

Je dobre, že v našom uponáh¾anom svete sú takéto dni tichých spomienok na tých, ktorí nám v živote boli milí a drahí a ktorí už od nás odišli. Veï tvorili dôležitú súèas� nášho života a v spomienkach si ich, nako¾ko možno, znova sprítomòujeme. Keï pobudneme pri ich hroboch èi urnách, keï sa v rozhovoroch vraciame k ich životom, ožívajú v nás spomienky na mnoho z toho, èo sme spolu s nimi prežili, spomienky na ich charakterové vlastnosti, ale aj spomienky na to, za èo všetko im vïaèíme, na prejavy ich lásky a starostlivosti k nám, na stopy, ktoré svojím výchovným pôsobením na nás zanechali.

Spomíname na tých, ktorí odišli vo vysokom veku, ale aj na tých, ktorí pod¾a nášho ¾udského hodnotenia odišli predèasne a odchod ktorých nám spôsobil mimoriadne ve¾kú boles�. Spomíname na tých, ktorí nám odišli pred viacerými rokmi, ako aj na tých, ktorí nás opustili len nedávno, a smútok za ktorými pôsobí ešte ako otvorená, nezahojená rana. Každý z tých, na ktorých myslíme, bol svojím spôsobom jedineèný, a tým sú poznaèené aj naše spomienky na nich.

K svojim spomienkam pripájame vïaku Pánu Bohu za ¾udí, ktorých nám dal v živote ako blízkych. Pán Boh nám dáva mnoho rozlièných darov, ale vysoko nad mnohé iné dary vyènievajú ¾udia, s ktorými si rozumieme a sme si rozumeli, s ktorými sme mohli preži� roky a desa�roèia v peknom spoloèenstve. Èlovek si vlastne až po ich odchode, pri spomienkach, v plnšom zmysle uvedomí, èo títo ¾udia pre neho znamenali, a preto tým úprimnejšie ïakuje za nich Pánu Bohu. Zloži� pri hrobe ruky k modlitbe alebo aspoò v duchu poveda� Pánu Bohu pár slov vïaky – to patrí k peknému kres�anskému spomínaniu.

Na cintorínoch, a vôbec pri spomienkach na tých, ktorí nám odišli, si ostrejšie ako inokedy uvedomujeme neprestajné plynutie èasu. Potichu, nenápadne, a predsa neprestajne sa zväèšuje èasový odstup od ich odchodu. Èas pomaly hojí a utišuje i také rany, ktoré kedysi ve¾mi boleli. Aj za to sme Pánu Bohu vïaèní.

Práve pred 524 rokmi sa narodil reformátor Dr. Martin Luther, ktorý pred 490 rokmi otvorene vystúpil s kritikou negatívnych praktík vtedajšej cirkvi.

Martin Luther kritizoval predávanie odpustkov, ktoré zvádzalo ¾udí k nesprávnemu presvedèeniu, že hriechy odpúš�a pápež za peniaze, a nie Boh na základe úprimného pokánia, a kritizoval aj ïalšie nedostatky vtedajšej cirkvi. V dôsledku toho sa dostal do nemilosti pápeža, ktorý pápež naòho uvalil kliatbu a jeho knihy zaèali páli�. Nato Luther spálil pápežskú bulu s kliatbou a zaèal prednáša� a káza� po nemecky, èím sa definitívne rozišiel s rímskou cirkvou. Svoje uèenie odmietol odvola� aj na sneme ríšskych kniežat vo Wormse v roku 1521, hoci sa tak ocitol v nebezpeèenstve a musel sa istý èas skrýva�.

Martin Luther sa narodil v nemeckom Eislebene v chudobnej sedliackej rodine. Bolo ich 8 súrodencov – štyria chlapci, štyri dievèatá. Keïže bol nadaný žiak, absolvoval nielen školu v Eislebene, ale aj v Mansfelde, Magdeburgu a Eisenachu. V roku 1501 bol imatrikulovaný na artistickej fakulte slobodných umení univerzity v Erfurte, v roku 1505 bol promovaný za magistra a pod¾a otcovej vôle zaèal študova� právo. Na želanie svojho otca pôvodne študoval právo, ale štúdium prerušil. V júli 1505 ho zastihla ve¾ká búrka a on vtedy s¾úbil svätej Anne, že ak ostane nažive, vstúpi do kláštora a bude mníchom; tak sa stal augustiánskym mníchom. Neskôr vyštudoval teológiu, stal sa profesorom a kazate¾om na univerzite vo Wittenbergu, kde promoval za doktora teológie.

Martin Luther bol nielen teológ, kazate¾, farár, reformátor, ale aj prekladate¾. Jeho najvýznamnejším dielom je preklad Biblie do nemèiny (Nová zmluva, 1522; celá Biblia vïaka spolupráci ïalších wittenberských teológov vyšla roku 1534), ktorým sa stal aj zakladate¾om nemeckého spisovného jazyka. Jeho preklad umožnil èíta� Bibliu nielen duchovným, ale i obyèajným ¾uïom, èo malo ve¾ký náboženský, kultúrny a spoloèenský význam.

Martin Luther bol aj básnikom a skladate¾om. Položil základy umeleckej evanjelickej cirkevnej hudby a zložil známu evanjelickú hymnu Hrad prepevný (1527).

Martin Luther kritizoval predávanie odpustkov, ktoré zvádzalo ¾udí k nesprávnemu presvedèeniu, že hriechy odpúš�a pápež za peniaze, a nie Boh na základe úprimného pokánia, a kritizoval aj ïalšie nedostatky vtedajšej cirkvi. V dôsledku toho sa dostal do nemilosti pápeža, ktorý pápež naòho uvalil kliatbu a jeho knihy zaèali páli�. Nato Luther spálil pápežskú bulu s kliatbou a zaèal prednáša� a káza� po nemecky, èím sa definitívne rozišiel s rímskou cirkvou. Svoje uèenie odmietol odvola� aj na sneme ríšskych kniežat vo Wormse v roku 1521, hoci sa tak ocitol v nebezpeèenstve a musel sa istý èas skrýva� na hrade Wartburg.

So svojím spolupracovníkom Filipom Melanchtonom položil Martin Luther základy novej, evanjelickej cirkvi (Melanchtonovo Augsburské vyznanie, 1530) a venoval sa jej upevneniu, riešeniu cirkevnopolitických a praktických teologických otázok. Vydal celý rad ostrých polemických spisov. Pred svojou smr�ou trpel chorobami a prepracovanos�ou.

Martin Luther bol napriek svojmu vysokému pracovnému nasadeniu aj dobrým manželom a otcom – nieko¾ko rokov po pamätnom vystúpení vo Wittenbergu sa oženil s bývalou mníškou Katarínou von Bora (1525) a mali šes� detí.