Forum.
 | | Subject: Padina Dvestoročna Sat 15 Nov 2008 - 23:06 | |
| Najslovenskejšia osada vo Vojvodine Padina,2006 roku oslavila dvesto rokov príchodu prvých slovenských osadníkov na územie dnešnej Padiny
Zo osemdesiat slovenských rodín prišlo z Horniakov roku 1806 a usadilo sa na úbočí Deliblatskej piesočiny
Prišli sem s veľkou nádejou na krajší a bohatší život, ktorý im mala zaručiť pôda. Našli tu piesočnatú pustatinu, pocítili smäd. Hrozilo nebezpečenstvo, že sa ľudia rozutekajú, že opustia nový domov.
Aj z časovej dištancie sa natíska otázka: Prečo neodišli, čo ich to zastavilo?! Asi len pracovitosť a presvedčenie, že mozoľami všetko premenia
Húževnato pracovali Padinčania na poli a z neho začali zberať úrodu. Vyrovnali sa aj so smädom. Najprv vykopali svojrázne hlboké studne, z ktorých sa voda čerpala za pomoci konského záprahu.
Vraveli tomu „mletá voda”, lebo sa záprah pohyboval v kruhu, podobne ako mlynské koleso. Bola to drina, ale voda hasila smäd, bola vzpruhou do nového života. Dodnes staršie generácie Padinčanov majú priam posvätný postoj k vode. Veď stlačením kohútika v padinských domácnostiach začala voda tiecť len roku 1972.
Drsnejšie podmienky života a obživenia dlho vplývali na to, že Padina bola akýmsi temným kútom na banátskej šírave. Do sveta sa zriedkavo odchádzalo, svet sem pomaly prichádzal. Húževnatá pracovitosť ľudu však pomaly, ale iste púšťala slnko aj do temného kúta.
Dnešná jubilujúca Padina je takmer mestečkom. Žije v nej okolo 5760 obyvateľov, z čoho 5575 (98 %) Slovákov. Do základnej školy, v ktorej sa výučba koná len po slovensky, a ktorá je vrstovníčkou dediny, chodí okolo šesťsto žiakov, takže v súčasnosti je najpočetnejšou školou v Kovačickej obci. Slovenská svojbytnosť sa pestuje, okrem v škole, vari na každom kroku: v spolkoch, cirkvi, rodinách..
Ten, ktorý z milosti alebo z núdze zakladal Padinu, nebol dobrý kalkulant. Nespomínajme studne, pre ktoré sa Padina mala rozutekať necelých desať rokov po svojom založení. Nespomínajme ani strategické „ďalekosiahlosti” (Padina – punkt vojenskej hranice – Turkov ani nevidela, iba ak v starodávnej piesni Odkázali Ťurci Sabo Adamovi).
Všetko sú to láry-fáry pred skutočnosťou, že Padinčania museli kúskovať cudzie a vzdialené chotáre. Okrem bližších chotárov (kovačický, samošský, debeljačský) núdza a nie iba pracovitosť hnala Padinčanov aj ďalej: do chotárov Uzdina, Jarkovca, Vladimirovca, Crepaje, Kačareva, ba až do Dubice, Banátskeho Nového Sela, Hajdušice, Ilandže.
Padinčania mali senokosy až v Léci (i dodnes sú niektorí majitelia týchto pozemkov slatinovitých) – cestovalo sa to, veru, nocou a dňom.
Ten istý nešťastný Lec bol, po skosení, jediným vážnym pastviskom pre rožný dobytok (typický panónsko-stepný obraz: niekoľko desiatok kilometrov hnali „guľáši” prašnými cestami cez Samoš, Dubicu, cez mostík na Begeji dedinské stádo jalovíc a juncov na štvormesačnú pašu
Chudobné lesíky, rúbaniská a podvodné nivy mali Padinčania hen pod Belehradom (dnešná Padinská skela – hlavný zásobovateľ Belehradu). To, že tieto pozemky bývalá padinská obec v bývalej Juhoslávii predala bývalému štátu v obligáciách a že si tieto obligácie nerealizovala v roku 1947 – dnes sa už ani nespomína.
A s tou troškou konopí chodievali Padinčania na močidlá až do Jánošíka, Barandy, Idvora.
Ambiciózni vinohradníci po chýrečnom útoku peronospóry v sedemdesiatych – osemdesiatych rokoch minulého storočia (aj dnes Padinčania, aspoň starší, poznajú pojem „Staré vinice“) kupovali malé, priam provizórne vinohrady v Pieskoch, v Sušare. Menej ambiciózni chodievali „na hrozno” do Vlajkovca a Vršca.
Ak chceli mať „pánskejšie” tehly, tí majetnejší Padinčania chodievali za nimi aj hodne ďalej od Kovačice.
Dobrý piesok si mnohí Padinčania dovážali zo Sakuly
Obyčajný smrteľník sa tejto európskej púšti (Deliblatskej piesočine) vyhýbal. Zakročil do nej, len keď musel. Inokedy jej obracal chrbát, lebo taký, pre život náročný kraj, si vyžadoval aj osobitný charakter. Taký vraj bol len pre tých smelých, neváhavých, tvrdých, odvážnych, húževnatých...
Časom sa našli aj takí. Nebolo ich mnoho, iba tri dediny by sa z nich dalo utvoriť. Tie aj tu ležia. Na priestore dlhom vyše 60 a širokom 30 kilometrov iba tri dediny. Idúc od juhu je to malá, neúhľadná Sušara, skoro centrálne postavený Vladimirovac a celkom na jej severozápadnej časti priestranná Padina – slovenská osada, čo tu vznikla na začiatku 19. storočia.
Tu ( na mieste, kde leží dnešná Padina) bola osada aj pred príchodom Slovákov. Údajne v dobe po vyhnaní Turkov zostali tu stopy po akejsi dedinke, v ktorej žili Rumuni. (...) Roku 1774 v novoformovanej vojenskej hranici, v rámci Ilýrsko-banátskeho regimentu jestvovala aj obývaná osada Padina (...), srbská osada. Aj sám názov osady je srbského pôvodu a odvodený je z jej polohy (padina – svah).
Ale v týchto drsných životných podmienkach, na piesku a bez vody, Srbi dlho nevydržali. A po nich sotvaže si niekto nárokoval na tieto priestranstvá.
Väčšia nadmorská výška a nanajvýš piesočnatá podloha vyžadovala si veľkú námahu aj pri kopaní studní, a tak tieto kraje migranti radšej obchádzali. Tak potom kraj zostal znovu pustý a snahy vojenských vrchností znovu zaľudniť tieto oblasti neprestávali, ba čo viac sa stupňovali.
Aby vojenské vrchnosti Habsburskej monarchie prilákali nových obyvateľov, 9 kilometrov východne od Kovačice, na mieste, kde hradská z Kovačice pretína asi 5 – 6 m hlbokú a 30 – 50 m širokú dolinu, nútenou prácou hraničiarov, pod dozorom veliteľstva Nemecko-banátskeho regimentu vybudovali novú osadu (pozn. Padinu).
Na rozdiel od poznatkov z historických štúdií medzi Padinčanmi dodnes pretrváva presvedčenie, že si prví osadníci sami stavali svoje rodinné domy. Navyše hovorí sa aj o tom, že prvá lokácia Padiny bola určená na mieste, ktoré Padinčania volajú Malý Álaš
Takú povesť, pretrvávajúcu vo svojej rodine, zaznamenal aj Padinčan Pavel Povolný-Juhás vo svojej knihe Prvé ulice, ktorá uzrela svetlo sveta pred desiatimi rokmi, a ktorú venoval svojmu rodisku k 190. narodeninám:[u]„Páni rozprávajúci po srbsky zvestovali, kde sa má založiť dedina. Trvali na svojom: dedina musí byť tam, kde je určené, a nikde inde. Chlapi kládli odpor, nesúhlasili, ba aj zlorečiť začali. Nič však nepomáhalo. Čo si počať, ako ich udobriť? Kata ostýchavo zavolala dôstojníka nabok. Opýtala sa:
– Pán dôstojník..., prosím vás pekne, rozprávali ste sa s pánmi? Budeme môcť zostať tu, pri vode? Čo povedali?
– Počuješ aj sama, čo hovoria, – odpovedal.
– Ale prosím vás, pokúste sa znovu! Povedzte im, že sa pri Alašovej kolibe žiť nedá. Ak nás nenechajú tu, pri vode, radšej sa vrátime. (...)
– Bolo by škoda, lebo, ako sa zmienili, vidno, že ste statoční ľudia. Tak páni rozhodli nechať vás tu pri vode. Lenže to vás bude stáť! Tam pri Alašovej kolibe sú dvory už vymerané. Tu treba znovu merať a má to svoju cenu. Musíte dať kravu.
Pôvodným prisťahovalcom sa prideľovalo po jednej sesii, to jest po tridsiatich šiestich katastrálnych jutrách rolí a po jednom grunte (800 štvorcových siah) stavebného pozemku na každú mužskú hlavu, a to zadarmo, len za služobnú povinnosť. Takto pridelená pôda netvorila osobné vlastníctvo prídelcovo, ale patrila celej rodine, komúne, a musela živiť aj manželky a deti tých členov rodiny, ktorí práve konali vojenskú službu, aby títo spokojne a bezstarostne mohli konať svoju povinnosť
Majetok bol nescudziteľný, nezaťažiteľný a nedeliteľný, pracovať na ňom museli všetci práceschopní členovia rodiny, ktorí práve nekonali vojenskú službu, pod velením otca domu (Hausvater), obyčajne najstaršieho mužského v rodine, ktorému boli podriadení s povinnosťou absolútnej poslušnosti.
Slovom, najprísnejšia vojenská disciplína, ale zároveň aj spravodlivosť, rovnoprávnosť a – aspoň na začiatku – aj majetková rovnosť
Ale majetková rovnosť netrvala dlho. V treťom-štvrtom pokolení boli majetkové pomery úplne zvrátené. Po rozdelení celého chotára medzi pôvodných prisťahovalcov, zakladateľov dediny, na novorodených synov sa už nedostával ďalší prídel zeme, takže títo aj so svojím potomstvom museli sa živiť z pôvodného prídelu komúny. Následok bol ten, že v ktorej komúne sa rodilo viac chlapcov, tá čo do počtu rástla ( ale majetkovo upádala).
Voda poznačila život Padinčanov. Jej nedostatok zdrsňoval život v neúrodnej piesočnatej pôde. Trochu vody si nachádzali v barinách v doline, no po pitnú vodu museli chodiť do Kovačice. Hoci im vrchnosti od samotného začiatku založenia osady pevne sľubovali, že im vykopú studne, Padinčania veru vyšliapali tvrdú cestu po kovačické studne, pokiaľ sa nenapili vlastnej, padinskej vody.
Ľudia síce nesedeli so založenými rukami. Organizovali sa a pokúsili si sami vykopať studne. Vykopali niekoľko metrov a o vode ani chýru ani slychu, ibaže pieskovitá pôda zasypala ich námahu.
Až roku 1817 začali kopať studne na štátne náklady. Vo svojej poviedke Prvá studňa, v knihe Prvé ulice, Pavel Povolný-Juhás túto historickú chvíľu opisuje takto:-
-Pánčovskí kočiši doviezli do Padiny majstrov studniarov. Uprostred doliny boli takmer všetci občania. Začalo sa kopať. V ten istý deň vykopali prvý meter do hĺbky šesť metrov širokej jamy, budúcej studne. -
S veľkou chuťou (aj Padinčania dobrovoľne pomáhali majstrom) sa chytili kopať. Keď však majstri zo studne začali vyťahovať nádoby plné čistého piesku, chuti začalo odbúdať. Majstri by však neboli majstri, keby sa nevynašli. Začali šíriť jamu o nové a nové metre. Do večera mali vykopané len meter do hĺbky, ale osemnásť do šírky.
Takmer cez celé dno doliny. Aby sa piesok a zem nehromadili okolo studne, roznášali ich dedinčania v drevených nádobách po doline. Nasledujúce dni kopali šikmo, na lievik, aby sa piesok nezosýpal. Teraz bolo otázne, aká je hrúbka piesku
Majstri vypočítali, že s touto šírkou jamy môžu ísť do šesťmetrovej hĺbky. Ak je piesok aj hlbšie, musí sa kopať ešte širšie. A zasa pár dní ťažkej roboty pre všetkých. Pomáhali aj deti.
Našťastie v trojmetrovej hĺbke piesok bol vystriedaný žltou hlinou. Tá sa viac nezosýpala, takže už kopali iba šesť metrov do šírky. Ďalej išli do hĺbky. (...) Práve vtedy, keď sa chlapi pri studni dohovárali, či už kopú štyri a či päť týždňov, majstri zo studne zavolali:
Tu je voda!Od tej jari dedina začala žiť ľahším životom, istejšie: ľudí už neodfúka košava. Bol tu koreň do zeme, hlboký tridsaťosem metrov. Ťahali z neho vodu, vlastný život.”  Žatva na poli Michala Bileka  Studna vedla Karlecikov_1955  Družbovia roku 1900  Padinske dievky roku 1908  Betlehem,niekdajši vianočny običaj rok 1920  NN NN   Neblahé životné podmienky neraz nanútili Padinčanov zviazať batôžtek a vybrať sa do nového neznáma za ľahším životom. Opúšťala sa Padina ojedinele, ale aj húfne. Odsťahovali sa Padinčania do Butína, Hajdušice, Bieleho Blata (kam sa roku 1881 presťahovalo až 180 rodín), Imrichova a Slavónie, a na začiatku 20. storočia mnohé padinské rodiny zakotvili v okolí Prokuplja a v severnej časti Bulharska. Odchádzali, ale aj zostávali, zápasili s nedostatkom vody, piesočnatú pôdu menili na úrodnú, v chotári, ale aj vôkol dediny a v samotnej dedine, vysádzali stromky, aby ich korením pristavovali pôdu, zjemňovali údery silných vetrov – košavy. Po 166-tich rokoch zvíťazili nad smädom, piesok pristavuje okolo 200 000 stromov, polia prinášajú peknú úrodu... Slovom, život pulzuje Matričnú knihu narodených otvorili v Padine 4. júla 1806, keď do nej zapísali prvých novorodencov: dvojičky Evu a Katarínu Žolnajové, dcéry Jána a Elizabety, rod. Sukupovej. Za 200 rokov sa v Padine blížence narodili 223 ráz a v siedmich rodinách sa narodili aj trojičky: prvé ešte roku 1811. Úhrnne sa za dve storočia do matričných kníh narodených zapísalo 28 458 novorodencov: 14 446 chlapcov a 14 012 dievčeniec. Najúrodnejší bol rok 1870, keď sa narodilo 242 detí. Do knihy sobášov je prvý zápis urobený 10. novembra 1806, keď si osudové áno povedali Ján Šimák a Mária Ďuricová. Spolu sa za dvesto rokov v Padine zosobášilo 9237 párov. Najviacej sobášov, až 123, bolo roku 1919 Do matriky zosnulých v Padine je zapísaných 20 376 občanov. K tomu ešte 1623 Padinčanov ukončilo životnú púť mimo rodiska, ale odpočíva na miestnom cintoríne: úhrnne je teda na cintoríne za dvesto rokov pochovaných 21 999 občanov. V knihe zosnulých je zapísané, že Ján Greksa umrel 26. augusta 1826, vo veku 106 rokov. Ján Petráš a Ján Čapo sa dožili 99 a o rok menej Zuzana Mršková, rod. Mikulášová, Mária Nemčeková, rod. Cicková, Ján Čabracký a Štefan Severíny V súčasnosti najstaršími Padinčanmi sú Ján Slivka (narodený 1913) a Mária Megová, rod. Bešková (narodená 1914) V posledný deň roku 2005 Padina počítala 6459 občanov, 3257 mužov a 3202 žien. Spomedzi nich je najviacej tých, čo sa hrdia slovenským menom. Najpočetnejší sú Jánovia (828), Pavlovia (482), Michalovia (378), Martinovia (254) a Ondrejovia (189), tiež Anny (801), Zuzany (527), Márie (355), Kataríny (228), Evy (204). Priezvisko Petráš má 262 Padinčanov, Kotváš 174, Valenta 153, Šimák 112, Petrovič rovno 100....[/size] . . | |
|
). Ako je to dnes? Odchádzajú mladí húfne preč? A čo pôrodnosť?