Kovačický proces bol jeden z najväčších slovenských a svetových politických procesov v dejinách ľudstva
Účastníci kovačického procesu
Treba sa vrátiť trochu do minulosti, aby sa dostal jasný obraz o tom, ako k tomuto procesu prišlo. Osmanská ríša sa roku 1699 vzdala okrem iného i Uhorska v prospech Habsburgovcov. Osídľovaním východných častí krajiny spustošených tureckým panstvom sa zmenila národnostná štruktúra Uhorska.
V polovici 18. storočia sa na územie dnešnej Vojvodiny začali usídľovať i Slováci. V 18. storočí pokračovala germanizácia, nemčina sa stala úradným jazykom, čo vyvolalo vzostup maďarského národného uvedomovania.
Maďarské úsilie o autonómne postavenie Uhorska po revolučných rokoch 1848/49 zosilnelo a v roku 1876 sa habsburská monarchia premenila na dvojštát Rakúsko-Uhorsko. Obe krajiny sa stali rovnoprávnymi, spájala ich len osoba rakúskeho cisára, ktorý bol súčasne aj uhorským kráľom.
Dvojštát zabezpečil Rakúšanom i Maďarom právo na národné sebaurčenie, ktoré sa však ostatným národom Rakúsko-Uhorska odopieralo. Národnostné problémy v ríši ale pretrvávali a vyhrocovali sa.
Národnosti dosiahli jeden jediný ústupok – umožnili im usporiadať v Budapešti politický kongres, lebo sa očakávalo, že pre zmätok a rozklad, ktorý bolo spôsobilo predchádzajúce prenasledovanie vedúcich osobností jednotlivých národností, sa kongres skončí fiaskom. A práve v tom kongresovom roku 1895 sa začína búrlivé pätnásťročie Kovačice, keď sa nejeden Kovačičan zmenil zo Šavla na Pavla.
Panujúcej triede sa začiatkom augusta 1895 na Kongres nemaďarských národností podarilo práve z Kovačice doviesť skupinu zavedených rozbíjačov.
Vplyvné kongresové sily našťastie Kovačičanov politicky demobilizovali a na tomto rokovaní Rumunov, Slovákov a Srbov z Uhorska sa v prijatom programe ostro odmietla štátna idea jednonárodného Uhorska, žiadala sa autonómia v župnom meradle a demokratizácia politického života.
Tiež sa požadovala úplná náboženská sloboda.
Koncom roku 1902, v ktorom Kovačičania zasvätili 100-ročnú pamiatku založenia dediny a cirkevného zboru, začali advokáti Dr. Miloš Krno a Dr. Ľudovít Mičátek vydávať v Novom Sade mesačník Dolnozemský Slovák.
Málokde sa im dostalo takého ochotného prijatia časopisu ako v Kovačici. Do Kovačice v tej dobe prichádza i Dr. Ján Petrikovich, prvý slovenský advokát v Banáte a jeden z obhajcov národných, sociálnych a náboženských záujmov dolnozemských Slovákov. Horlivosť, vytrvalosť, smelosť a sebaobetavosť Kovačičanov sa výrazne prejavila vo volebných bojoch, aby sa do Kovačice roku 1904 dostal za farára roduverný Slovák, ktorého videli v osobnosti Jána Čaploviča.
Už pri poslaneckých voľbách 1905 a 1906 ohromná väčšina Kovačičanov, vrátane samého Čaploviča, bola na strane opozičného národnostného kandidáta Dr. Slavka Miletiča. Seniorálne a maďarské vrchnosti hľadeli na to krivým okom. V rukopise kroniky rodiny Bobošovej, petrovského rodáka a kovačického obchodníka Andreja Boboša je o tomto napísané: „Po príchode doktora Jána Petrikovicha za advokáta do Kovačice národný život u nás sa značne rozprúdil.
To dokázali aj najbližšie poslanecké voľby, keď ohromná väčšina našich Kovačičanov dala svoj hlas doktorovi Slavkovi Miletičovi, spoločnému kandidátovi Srbov a Slovákov. Akoby jedine pre falšovanie menoslova voličov nebol vtedy zvolený za poslanca. Po miletičovských voľbách začalo sa u nás z prenasledovania prívržencov, ale najmä vodcov bývalej Slovenskej národnej strany.
Trvalo to celé tri roky a vyvrcholilo ono v roku 1907 v beštiálny a neslýchaný Kovačický proces, len preto, že sme sa opovážili hájiť si samým zákonom zabezpečujúce nám právo.“
Názorovo nezávislý škótsky historik Robert William Seton-Watson vo svojej knihe Národnostná otázka v Uhorsku o politických dianiach v Uhorsku píše: „Tí, čo vravia o osobnej slobode v Uhorsku, buď nevedia, o čom hovoria, alebo ich možno obviniť z vedomej dezinterpretácie.
Hovoriť o slobode v krajine, kde všetky spolky, združenia aj kluby, verejné či súkromné, musia získať vládne povolenie na svoju holú existenciu a kedykoľvek ich môžu zlikvidovať ministerské nariadenia, kde minister vnútra môže rozpustiť politickú stranu ako nelegálnu, kde oznamovanie verejných schôdzí nie je iba formalitou a miestne orgány ho zneužívajú ako prostriedok na paralyzovanie každej opozície, kde za používanie materinského jazyka na uliciach chlapcov vylučujú zo škôl, kde politických delikventov týždne a mesiace zadržiavajú vo väzení bez vypočúvania, kde kandidátov do parlamentu zatýkajú alebo umlčiavajú, kde sa predvolebná reč pokladá za trestný čin, kde sa poslancom zabraňuje osloviť svojich voličov a z čisto politických dôvodov sa zbavujú parlamentnej imunity – je obyčajný výsmech.
Čitateľ sa môže cítiť znechutený už samou myšlienkou, že takéto veci sú vôbec možné v 20. storočí.
Priamo v Kovačici to bolo podľa kroniky obchodníka Boboša takto: „Bolo to hneď po druhej Miletičovskej voľbe za národného poslanca koncom 1906. roku, keď začali maďarskí žandári chodiť po domoch tých vykričaných Slovákov a radom biľagovať našich ľudí. Bolo ich mnoho takých ako Karlovský, Bulík, Mikuš, Litavský, Marček a iní, ktorí boli značnou sumou pokutovaní.
U mňa to začalo v novembri 1906. Dostal som predvolanie k náčelníkovi. Keď som sa dostavil ku Žirošovi, medziiným povedal asi toto: Pozrite, pán Boboš, lebo jestli chcete pri pokoji žiť a obchodovať v Kovačici, musíte sa pridržiavať nasledovných mojich nariadení: 1. Nesmiete hlasovať za národného kandidáta; 2. Nesmiete a to Vám prísne zabraňujeme rozširovať medzi ľuďmi kadejaké panslávske časopisy a kalendáre; 3. Zabraňujem Vám priateliť sa s Čaplovičom a Petrikovichom...
A tam bolo ešte toho všeličo. A keď mi svoje podmienky povedal, že keď poslúchnem a budem sa dodržiavať jeho cesty, budem mať všelijaké výhody. Keď skončil, podával ruku a povedal: Tak čo, prijímate toto moje dobroprajné napomenutie a chcete sa dľa neho v budúcnosti správať?
Ja som mu červenajúc od hanby ale rozhodne odpovedal, že nie. A odôvodnil som mu, že hlasovať ako svedomitý občan mám právo za koho chcem. Noviny a kalendáre rozširujem a predávam len také, ktoré sú mi vládou dovolené, a to mi nikto nemôže zabrániť, aby som sa s mojimi priateľmi neschádzal a nekamarátil. Na toto slúžny Žiroš očervenel ani rak a od zlosti mi pred tvárou kričal ako zbesnetý: Viete, že Vás ja môžem zničiť!
V januári 1907 odovzdala šestnásťčlenná skupina kovačických občanov farárovi Čaplovičovi žiadosť, aby sa raz mesačne konali v Kovačici bohoslužby po maďarsky, pričom tretina žiadateľov ovládala slovenčinu a niektoré z nich vôbec bohoslužby nenavštevovali. Presbyteriálny a zborový konvent cirkevného zboru predloženú žiadosť v rámci svojej kompetencie zamietol. Biskup Scholtz napokon v rozpore so zákonom nariadil, aby sa bohoslužby v maďarčine v kovačickom kostole konali a aby proti farárovi Čaplovičovi uviedli disciplinárne opatrenie.
Cirkevný zbor prijal biskupovo nariadenie s pobúrením. Po prudkých debatách o tom, ako naň reagovať, rozhodla sa jeho radikálna časť, ktorú činili Bulík starší, Bolerác, Mikuš, Litavský a ďalší, a to v rozpore s umiernenejším stanoviskom farára, zmariť bohoslužby v maďarčine svojráznym spôsobom – spevom slovenských nábožných piesní. Tak sa malo realizovať stanovisko, ktoré na schôdzi presbyterov 2. mája 1907 vyjadril Ján Bolerác: „Kostol je naša dedovizeň, my ho nedáme a nedopustíme maďarské služby Božie. Keby sme dali Maďarom len malý prst, vezmú nám celú ruku.“
Dohodnutá akcia sa už spomínaného 5. mája 1907 osvedčila. Veriaci prišli do kostola a začali spievať slovenské nábožné piesne. Asi 40 občanov maďarskej národnosti opustilo kostol. Podobný protest sa vyvinul o dva týždne neskôr, na Turíce, 19. mája 1907: na zvonenie, ktoré po skončení slovenských bohoslužieb ohlasovalo bohoslužby v maďarčine, sa slovenskí veriaci vrátili do kostola a začali spievať nábožné piesne. Vtedy do kostola vtrhli palicami a revolvermi vyzbrojení prívrženci maďarských bohoslužieb na čele s hlavným slúžnym Imrom Žirošom.
Keď sa im nepodarilo krikom a palicami vyhnať spievajúcich z kostola, pozvali na pomoc žandárov. Strážmajster s vytasenou šabľou a šiesti žandári s puškami sa vrhli na veriacich. Vulgárnymi nadávkami a bitkou sa ich snažili vytlačiť z kostola.
Troch veriacich spútali a okolo 60 zatknutých zahnali do obecného domu, kde ich vyšetrovali a bili. Bohoslužby v maďarčine musel potom plačúci farár odbaviť za zatvorenými dverami kostola, ktoré strážili žandári. V spomínaných dianiach kovačický cirkevný zbor viedla nie nenávisť voči Maďarom, ale obava, že by v prípade vyhovenia žiadosti sa ďalej rozpínali.
Obchodník Boboš opisuje tieto udalosti takto: „Slovensky mysliaci a všetci tí, ktorí boli prívrženci Slovenskej národnej strany, boli prenasledovaní, bojkotovaní a pokutovaní. Ale najväčšia obeť za svoj slovenský ľud a svoje presvedčenie bol náš mladý farár Ján Čaplovič. Veď celá táto hajka konala sa vlastne len pre neho. Jeho chceli naši neprajníci zničiť a znemožniť v Kovačici. Farár Ján Čaplovič po dianiach stratil úrad, na ktorý sa mohol vrátiť po takmer troch rokoch a znovu kázať po prvýkrát od suspenzie 13. marca 1910.
Za prekazenie bohoslužieb bolo obžalovaných 106 veriacich, z ktorých pred súd postavili 97. Súdne pojednávanie sa začalo 1. júla 1907 a po prerušovaní pokračovalo po 8 mesiacoch. Počas pojednávania oslobodili od obžaloby 56 a odsúdili 35 osôb. Na základe odvolania pozmenili neskôr v Pančeve vyrieknuté tresty na polovicu – na tri roky a 9 mesiacov väzenia a na 2040 korún pokuty.
Tento rozsudok potvrdil 28. októbra 1909 aj súd 3. stupňa – Kráľovská temešvárska tabula, takže všetci odsúdení museli nastúpiť do výkonu trestu, alebo zaplatiť pokutu. Netreba zabudnúť i na fakt, že Kovačičania sedeli na laviciach obžalovaných roku 1907 v júli počas žatvy a v nasledujúcom 1908. roku od 2. marca do 5. mája počas orby a sejby, čo znamená v oboch prípadoch počas najväčšej hospodárskej práce museli takmer každý deň od 8. hodiny ráno do neskorých hodín popoludní márniť čas a mnoho ráz nielen oni, ale i ich príbuzní, ktorí boli citovaní za svedkov.
O aké významné pätnásťročie v dejinách Kovačice šlo, azda najlepšie svedčí titulná strana Dolnozemského Slováka zo dňa 15. apríla 1908, kde pod titulkom 97 Slovákov pred súdom prvé vety znejú: „Kovačica je javiskom takých udalostí, ktoré zaujímajú nielen náš slovenský národ, nielen Uhorsko, ale celý vzdelaný svet.
Od tej doby, čo v Kovačici prišiel národ k povedomiu svojej slovenskoľudskej hodnosti, píšu sa o ňom neuveriteľné veci. Kým bol kovačický Slovák pokorný ako ovca, poslušný ako nevoľný otrok, dotiaľ chválili Kovačicu protivníci ako príkladnú a vzornú obec. Keď ale zunovali Kovačičania nadvládu tých, ktorí ich len vtedy poznali, keď ich na voľbách opíjali a robili z nich opice, pred svetom opisovaní boli ako buriči, s ktorými treba urobiť krátky poriadok.“
Pri pripomínaní si 25. výročia kovačických udalostí, roku 1932, Dr. Ján Bulík zhodnotil ich význam, tak spoločensko-politický, ako i morálny zo svojho osobného i celonárodného hľadiska: „V Kovačickom procese za celý slovenský národ prehovoril kovačický ľud, ktorý svojím statočným správaním, svojou neohrozenou vierou v seba samého, vo svoju spravodlivú vec a v lepšiu budúcnosť dokázal, že je slovenský národ hoden lepšieho osudu.“
Niekoľko mesiacov neskoršie po dianiach v kovačickom kostole v októbri roku 1907 bola v Černovej pri Ružomberku krvavo potlačená vzbura obyvateľstva proti národnému útlaku, kde bolo 14 osôb zastrelených a 38 odsúdených. Historik Roman Holec porovnávajúc udalosti v katolíckej Černovej a v evanjelickej Kovačici napísal: „Na rozdiel od Černovej je v prípade Kovačice už zrejmý aj národný rozmer. Pri černovskej tragédii bola náboženská stránka dominantná.“
Povesť o udalostiach v Kovačici šla do sveta. Svetozár Hurban Vajanský písal a rozširoval zvesť o Kovačici smerom na Východ, presnejšie v Listoch z Uhorska zverejňovaných v ruských novinách Moskovskije vedomosti. Na Západe Kovačicu propagoval spomínaný škótsky historik Seton-Watson pseudonymom Scotus Viator.
Jeden z obrancov procesu povedal, že Kovačický proces je zápasom duševných síl. Vodcovi Kovačičanov Jánovi Čaplovičovi st. v liste podpory písal békešskočabiansky kolega Ľudovít Seberíni: „Tieto ťažké hodiny sú školou života – poznáte cenu života, pravé duchovné poklady.“
Výnimočné osobnostné vlastnosti vodcu a charizma Jána Čaploviča st. bola až taká výrazná, že sa o ňom v istých temešvárskych maďarských novinách písalo: „Ľudia ako sú Čaplovič (Čaplovičovci) majú zhynúť.
Maďarský človek nech sa im vyhýba ako malomocným, maďarská ruka nech im nepodá pokrmu ani nápoja, a nech je opovržený i ten Maďar, ktorý sa prehreší proti tejto vlasteneckej povinnosti.“
Medzi životom a živorením si kovačickí Slováci volili a zvolili správnu cestu. Pravda bola pomalá, ale – zvíťazila aj v tomto príklade a prípade.
Tak sa úhľadná slovenská dedina Kovačica zapísala do slovenských a slovanských dejín neoblomnosťou svojich občanov. Vzdor ich predkov bol pre ďalšie pokolenia mnohým Kovačičanom vzorom v ďalších rokoch 20. storočia.
pokus o maďarské bohoslužby 5. a 19. mája 1907,
… súdne pojednávanie prebiehalo od 1. do 9. júla 1907 a pokračovalo od 2. marca do 5. mája 1908ODSÚDENÍ:Fero Bulík a Martin Mikuš – na 2 mesiace a 15 dní väzenia a 100 korún pokuty; Ondrej Marčok, Ján Bartoš, Jozef Bolerác, Pavel Krasko a Martin Oravec – na 2 mesiace a 100 korún; Ján Bakoš na 2 mesiace a 50 korún; Martin Toman, Pavel Poliak, Pavel Zámečník, Michal Litavský, Ján Labáth, Adam Šipický a Martin Husárik ml. – na mesiac a 15 dní a 50 korún; Pavel Jonáš, Ján Števčok, Martin Mizerák, Fero Galát, Ďuro Zámečník, Ján Kemeník, Ján Krasko ml., Tomáš Krasko, Martin Šúlek a Adam Urban – na 1 mesiac a 50 korún; Ján Veňarský na 15 dní a 30 korún; Ján Marček a Pavel Liska na 8 dní a 30 korún; Anna Bobošová-Leporisová na 1 mesiac a 15 dní a 50 korún; Zuza Čemanová na 1 mesiac a 100 korún; Júda Bulíková-Mlynárčeková, Kata Husáriková-Haviarová, Zuza Ušiaková-Babincová a Anna Petráková-Galátová na 1 mesiac a 50 korún;
OSLOBODENÍ: Tomáš Bolerác, Jozef Bolerác ml., Mária Bolerácová-Bartošová, Anna Lenhartová, Adam Šulek, Kata Šišková-Litavská, Ján Fúsek, Michal Zloch, Michal Čech, Pavel Haviar, Štefan Holík, Martin Sampor, Martin Válovec, Dr. Ján Petrikovich, Jozef Holúbek, Ján Severíny, Ján Svetlík, Martin Krasko, Martin Bartko, Ján Fero, Ján Toman, Martin Husárik st., Michal Horniaček st., Karol Chrťan, Michal Špringeľ, Fero Litavský, Jozef Hriešik, Štefan Benka, Ondrej Dudok, Štefan Horeš, Michal Horniaček ml., Šimon Hudec, Samo Jonáš, Ondrej Kyseľ, Adam Lašán, Jozef Paluška, Adam Válovec, Adam Zloch, Štefan Takáč, Ján Mikuš, Štefan Bíreš, Eva Balčeková-Karlečíková, Mária Bírešová-Imrová, Eva Bulíková-Šišková, Mária Bulíková-Siromová, Mária Dudášová-Huráviková, Mária Garajová-Ďurišová, Mária Haviarová-Kovarčeková, Júda Marčoková, Zuza Koreňová-Lisková, Eva Krasková-Cicková, Erža Lenhartová-Ušiaková, Anna Petráková-Cicková, Mária Nemčeková-Mičinská, Marka Petrášová, Zuza Poliaková-Dudková, Anna Sabová-Gálová, Mária Ušiaková-Gregorová, Anna Válovcová-Cicková, Zuza Imrová-Vereská a Erža Zlochová-Bartošová.
Prichystal Ján Špringeľ
Latest images Log in Register 
