Juraj Janošik-slovensky Robin Hud

životopis



Dátum narodenia
Pred 25. 1. 1688 Terchová

Dátum úmrtia
Okolo 18. 3. 1713 Liptovský Mikuláš

Vo varínskej matrike (Terchová ešte vtedy nemala svoju farnos�) sa zachoval zápis o jeho pokrstení. Pochádzal z chudobnej poddanskej rodiny. Od detstva pracoval s rodièmi – poddanými na panstve, ktoré patrilo grófovi Jakubovi Lowenburgovi z Teplièky nad Váhom. Ako osemnás�roèného ho zverbovali do kuruckého vojska Františka II. Rákociho. Po porážke kurucov pri Trenèíne r. 1708 utiekol domov, no chytili ho cisárski žoldnieri a zaèlenili do strážneho oddielu na Bytèianskom zámku, kde väznili zajatých kurucov.
Tam ho svojvo¾ník Tomáš Uhorèík nahovoril na zboj. Utiekli spoloène s inými príslušníkmi „zelených regimentov“, zoskupili ozbrojenú družinu, ktorej vedenie èoskoro prevzal Jánošík. Prepadalli kupcov a pánov v Trenèianskej, Oravskej, Liptovskej a Gemersko-Malohotskej stolici, takisto v Po¾sku, Sliezsku a na Morave. Už o rok Jánošíka chytili na zimovke v Klenovci, kde Tomáš Uhorèík krèmáril pod menom Martin Mravec. Na jar 1713 ho znova chytili a stolièný súd v Liptovskom Mikuláši ho 17. 3. 1713 odsúdil na smr� obesením na hák.
Jánošík mal vtedy iba 25 rokov.

Prokurátor ho obvinil, že sa stal vodcom karpatských zbojníkov, kradol a zabíjal. Nezabudol zdôrazni�, že Jánošík je povstalec a Rákocziho prívrženec, a v zmysle platných zákonov navrhol trest smrti – napichnutie na kôl alebo lámanie v kole. Súèasne žiadal, aby bol podrobený muèeniu a prezradil mená svojich pomocníkov. Jeho obhajca naopak obvinenie z vraždy, ktoré malo slúži� ako základ súdneho procesu, vyvrátil. Naviac uviedol, že Jánošík sa od rákocziovských povstalcov vrátil, prihlásil sa do cisárskej armády a slúžil na Bytèianskom zámku. Až potom ho ku zbojníctvu priviedol jeho najbližší druh Tomáš Uhorèík. Obhajca, ktorý ako ïalšiu po¾ahèujúcu okolnos� uviedol Jánošíkov mladý vek a fakt, že bol zbojníkom len ve¾mi krátky èas a nikoho pri tom nezranil ani nezabil, požadoval, aby bol oslobodený. Zdôrazòoval, že ako najmladší èlen družiny nemohol nies� zodpovednos� za èiny starších spoloèníkov. Napriek tomu liptovský súd rozsudok smrti vyniesol. Zo spôsobov, ktoré navrhol prokurátor, vybrali ten najhorší a najbolestivejší – popravu obesením na háku.

Jánošíkovská legenda

Už krátko po smrti zaèala rás� jánošíkovská legenda, legenda o odvážnom zbojníkovi, èo „rovnal svet“, ktorý „bohatým bral a chudobným dával“. ¼udová fantázia ho obdarila priam rozprávkovými vlastnos�ami, zázraènou silou, neobyèajnou rozvahou a odvážnymi èinmi. Stal sa hrdinom mnohých ¾udových piesní a povestí. Osudy Juraja Jánošíka, jeho druhov i ïalších zbojníckych družín sa stali ob¾úbeným námetom slovesného, hudobného a výtvarného ¾udového umenia.
Postava Jánošíka sa stala predmetom bádania historikov a dodnes nie je celkom presne zmapovaná. Vzh¾adom k neúplnosti autentických písomných prameòov asi nebude nikdy možné dôkladne pozna� celú faktografiu Jánošíkovho krátkého života a pohnútky, ktoré ho viedli k jeho èinom.

podrobnejšie http://jurojanosik.com/pages/fakty2.htm


Po¾ský historik Dr. Stanislaw Dzieciolowski:


Tvrdíte, že Jánošík nebol klasickým zbojníkom, preèo?

- Pretože nikoho nezabil. Napádal kupcov, bohatých cestujúcich. Vedel tak prekvapi�, že napadnutí sa nedokázali bráni�. Zabíja� nemusel. Len farár Juraj Vrtík sa vraj bránil a jeden z Jánošíkovej družiny naòho vystrelil a poranil ho. Ale pozor, farár zomrel až o mesiac vo svojej fare, a to znamená, že zbojníci mu dovolili nielen odís�, ale mu aj pomohli. Výstrel bol náhodný a urèite nestrie¾al Jánošík. Nikdy viac sa niè podobné nestalo. Nikdy nevykrádali kostoly a nikoho nezabili. To sa nedá poveda� o po¾skom zbojníkovi Jakubovi Surowcovi, èi o zbojníkoch na Ukrajine i v Rusku.

Ako to bolo s tým Jánošíkovým - bohatým berie a chudobným dáva?

- V istom zmysle to bola pravda. Zbojníci brali predovšetkým peniaze, potom zbrane a nejaké cennejšie predmety. Ko¾ko toho mohli zobra�? Presne to¾ko, ko¾ko mohli unies� vo vreci. Museli rýchlo odís� z miesta lúpeže. Niesli ešte vlastné zbrane a iné �ažké predmety. A èo sa nachádzalo na vozoch kupcov? Údené mäso, slanina, klobásy, vrecia múky, zrno, súkno, plátno, remeselnícke výrobky. To si zobrali obyvatelia najbližšej dediny. Zbojníci ich mohli dokonca zavola�, berte, to je pre vás. Vtedy bola väèšina obyvate¾ov ve¾mi chudobná, keï si taký èlovek zobral hoci aj plát slaniny, blahoreèil zbojníkom.

Viete, kde sa nachádza Jánošíkov poklad?

- Jánošík sám uviedol, že pri konkrétnej ceste rastie jed¾a a na nej je vyrezaný symbol ruky. Tam je zakopaný jeho poklad. Je to možné, ale poklad sa nenašiel. Ak aj niekde je, nemohol by� príliš ve¾ký. Zbojníci zrabovali jeden cisársky toliar, dvadsa� maïarských zlatiek, niè viac. Takže to nemôže by� nijaký kotlík s dukátmi, ako sa o tom hovorí v ¾udovej legende, alebo ako to predstavujú ¾udové kresby.

Ale vrá�me sa ešte k súdnemu procesu. Hovorili ste, že trval dva dni, už z toho sa dá usudzova�, že bol pravdepodobne ve¾mi "spravodlivý".

- Jánošíka súdili pod¾a dekrétu z roku 1625, ktorý vydal cisár Ferdinand II. O drancujúcich tulákoch a zbojníkoch a o spôsobe zaobchádzania s nimi. Dekrét hovoril predovšetkým o treste smrti. Iný trest prakticky neexistoval. Jánošík - zbojnícky kapitán - musel by� presvedèený, že ho èaká len trest smrti. Samozrejme, tresty sa vykonávali rôznym spôsobom. Radovým zbojníkom odtínali hlavy alebo ich vešali na šibenici, lámali v kolese. Trest zavesenia za rebro na háku bol najhorší a dostávali ho iba vodcovia družín. Ako som zistil z dokumentov z rokov 1700 až 1715, v Liptove ho vykonali len raz a to práve na Jánošíkovi.

To tiež dokazuje, ako sa ho báli, alebo sa chceli pomsti�?

- Chceli ¾udu ukáza�, že platia zákony, preto trest vykonali verejne na popravisku na brehu Váhu. Jánošík bol pre vtedajšiu moc ve¾mi nebezpeèným zbojníkom. V júni roku 1712 sa v Liptovskej a Oravskej župe rozhodli zvýšit poèet pandúrov na 17 mužov, ktorí mali zabráni� lúpežiam, týkalo sa to predovšetkým Jánošíka. Velite¾om pandúrov bol Juraj Slávik, nepochybne Slovák. Dokonca sa vie, že mal dosta� pä� zlatiek a ostatní tri zlatky mesaène. V prípade, že chytia zbojníka, dostanú ešte pä�desiat zlatiek. Takže ten, kto chytil Jánošíka, bol pravdepodobne Juraj Slávik.

Je pravdou to, èo hovorí legenda, že Jánošíka zradili a pod nohy mu nasypali hrachu?

- To, samozrejme, nie je pravda. Nechytili ho v krème v Dubovej, ale s ve¾kou pravdepodobnos�ou v dome Martina Mravca alias Tomáša Uhorèíka v Klenovci. Zbojníkov chytali väèšinou na základe zrady a udania. Pandúri ich nenaháòali po horách a lesoch - to by bolo h¾adanie ihly v kope sena, a sami by sa mohli sta� obe�ou zbojníkov. Pandúrov bolo sedemnás� a zbojnícka družina mala od desa� do tridsa� mužov. Základný poèet bol desa�-dvanás�, pretože zbojníci si na jednotlivé akcie brali ¾udí. S pandúrmi by si poradili. Pandúri chytali zbojníkov vždy v dedinách. Snažili sa dozvedie�, èi je zbojník doma, so svojím dievèa�om, s priate¾om, v krème, a tam sa ich snažili chyti�, najèastejšie v noci. Museli ma� v dedinách svojich informátorov. Literárne aj historické texty hovoria o osobe, ktorá ho mohla zradi�, ktorá vedela, že Jánošík býva u Mravca a že Mravec je Uhorèík, èo sa, mimochodom, ukázalo až poèas súdneho procesu s Mravcom. Ale mohol to by� aj niekto iný.

Ako vôbec Jánošík vyzeral? Bol to skutoène mohutný chlap, ako to predstavujú kresby?

- To nevieme. Mal dvadsa�pä� rokov, èiže ako zbojnícky kapitán bol mladý. Musel by� ve¾mi silný a obratný, pretože do zbojníckej družiny prijímali len zdatných ¾udí. Zbojníci robili skúšku zdatnosti - bolo treba vyskoèi� do výšky a odstreli� jed¾ovú halúzku, vyskoèi� a od�a� halúzku valaškou. Zbojník sa musel pasova� so zbojníckym kapitánom a dokonca s èlenmi družiny. Nemusel zví�azi�, ale všetci museli uzna�, že je silný. Jánošík sa ve¾mi rýchlo, len èo sa dostal do Uhorèíkovej družiny, stal jeho nástupcom. Preto sa musel vyzna� v zbojníèení. Okrem toho musel ma� aj iné schopnosti. Predtým slúžil v maïarskej armáde, v pešom pluku plukovníka Viliama Vinklera, zúèastnil sa boja pri Trenèíne. Jánošík musel pozna� vojenský život, vojenskú taktiku, rôzne druhy zbraní, musel, samozrejme, dobre striela�, oháòa� sa valaškou a dobre pozna� okolie.

Ko¾ko rokov Juraj Jánošík zbíjal?

- Rok a pol, prakticky jednu sezónu. Na jeseò roku 1711, celé leto roku 1712. Chytili ho pred zaèiatkom zbojníckej sezóny a súdili v marci 1713. Zbojnícka sezóna sa tradiène zaèínala v apríli na svätého Juraja alebo Vojtecha a konèila sa približne v októbri na svätého Michala. Nielen preto, že už nebolo to¾ko cestujúcich, ale preto, že zbojníkov podporovali pastieri. Je dokázané, že na salašoch dokonca oèakávali príchod zbojníkov. Zbojníci im lacno predávali predmety, ktoré nazbíjali. Pastieri pripravili hostinu, piekli barany. Ovce boli majetkom dediny a nebolo možné ich zabíja�, v tomto prípade mali pastieri dobrú výhovorku - prišli zbojníci.

Až keï som prišla do Po¾ska, zistila som, že Poliaci hovoria náš Jánošík. Ako to teda je? Bol Jánošík Slovákom, alebo Poliakom?

- Samozrejme, bol Slovák. V Jánošíkovej družine však boli aj Moravania a Poliaci. Dedina Terchová mala vtedy svoju faru vo Varíne a tam farár Michal Smutko urobil po latinsky zápis do matriky, že v roku 1688, 25. januára, pokrstil die�a narodené Martinovi Jánošíkovi a jeho žene Anne rodenej Èišníkovej, ktoré dostalo meno Juraj, krstnými rodièmi boli Jakub Meriad a Barbara Krištofíková z Terchovej. Nevieme presne, kedy sa Jánošík narodil, ale som presvedèený, že sa narodil dva týždne pred zápisom do matriky. Deti sa krstili týždeò po narodení, ale vtedy bola ostrá zima a do Varína bolo dvadsa�tri kilometrov. Preto si myslím, že Jánošík sa narodil zaèiatkom januára roku 1688 v Terchovej.

Zistili ste, kde by sa mohol nachádza� Jánošíkov hrob?

- Niekedy bolo v rozsudku smrti napísané, že telo odsúdeného má by� zakopané. Vtedy bol zakopaný pri šibenici, alebo niekde v okolí. Ak takýto zápis neexistoval, musíme pripusti�, že telo odovzdávali rodine. Èo sa stalo s telom Jánošíka? Bol pochovaný na najbližšom cintoríne v Liptovskom Mikuláši? Je to možné, aj keï zbojníkov pochovávali vždy niekde pod plotom, a nie medzi poriadnymi ¾udmi. Ale èo sa týka Jánošíka, zachovalo sa ústne podanie, ktoré hovorí, že Jánošíka pochovali na kuruckom cintoríne. Bol to malý cintorín, na ktorom pochovávali kurucov, èiže povstalcov z armády Františka Rákocziho II., Jánošík bol vojakom uhorskej armády a aj povstalcom. Tento malý cintorín sa nachádzal v Èemiciach. Keï stavali vodnú nádrž Liptovská Mara, cintorín i celú obec zatopila voda. Je teda možné, že Jánošík teraz odpoèíva na dne Liptovskej Mary, do ktorej Váh nesie vody až spod Kriváòa.

Ján Botto chcel vo svojej básni poukáza� na utrpenie slovenského ¾udu poèas feudálného útlaku.Ideou tejto básne je viera v lepší život.
Dielo vzniklo v roku 1862 v období najvädèšieho národného a socialného útlaku Bachovho absolutizmu.
Báseò je napísaná v 9-tich spevoch. Náš ¾ud vidí Jánošíka ako hrdinu, ktorý povstal z ¾udu, bil krivdu a bojoval proti feudálom.

1.spev: Básnik opisuje hôrnych chlapcov, ktorí zapálili vatru na Krá¾ovej holi. Osobitnú pozornos� venuje ich vodcovi Jánošíkovi. Hôrni chlapci si vo¾ne žijú na vrchoch slovenských lesov, ale ich spokojnos� je prerušená pretože páni chcú lapi� Jánošíka.

2.spev: Básnik rozpráva o lapení Jánošíka. V dojemnej piesni plaèúceho paholèeka vyjadruje žia¾ slovenského ¾udu nad Jánošíkovím osudom.

3.spev: Jánošíkova milá ho navštívi voväzení a lúèi sa s ním.Jej srdce je plné žia¾u.
4.spev: Jánošík sníva o slobode.

5.spev: Uvedomuje si svoje rozpoloženie.Nastáva deò, ktorý mu prinesie smr�.Tento spev je všestranne najspôsobivejší.

6.spev: Jánošíka vedú na popravisko.Kòaz mu káže pomodli� sa za seba, on však káže modli� sa za ¾ud.

7.spev: Popravav Jánošíka.Autor popravu neopisuje, ale zdôrazòuje to, že Jánosík príde o život, jeho myšlienky žijú ïalej.

8.spev: Obraz slovenska po Jánošíkovej smrti je ve¾mi smutný a skoro bez nádeje za lepšiu budúcnos�.

9.spev: ¼ud nechce veri�, že Jánošík zomrel.Myslia is, že sa dostal do neskutoèného sveta.
V bájnej ríši rozprávok sa stáva nesmrte¾ným.Stretáva sa z vílou a vezme si ju za ženu.Autor tu verí, že Jánošíkové myšlienky nezahynú a nakoniec zví�azia.