"Každý Slovák ma v sebe trocha zbojníckej duše." Juraj Jánošík
ľudový hrdina, zbojnícky kapitán
životopis
Dátum narodenia
Pred 25. 1. 1688 Terchová
Dátum úmrtia
Okolo 18. 3. 1713 Liptovský Mikuláš
Vo varínskej matrike (Terchová ešte vtedy nemala svoju farnosť) sa zachoval zápis o jeho pokrstení. Pochádzal z chudobnej poddanskej rodiny. Od detstva pracoval s rodičmi – poddanými na panstve, ktoré patrilo grófovi Jakubovi Lowenburgovi z Tepličky nad Váhom. Ako osemnásťročného ho zverbovali do kuruckého vojska Františka II. Rákociho. Po porážke kurucov pri Trenčíne r. 1708 utiekol domov, no chytili ho cisárski žoldnieri a začlenili do strážneho oddielu na Bytčianskom zámku, kde väznili zajatých kurucov.
Tam ho svojvoľník Tomáš Uhorčík nahovoril na zboj. Utiekli spoločne s inými príslušníkmi „zelených regimentov“, zoskupili ozbrojenú družinu, ktorej vedenie čoskoro prevzal Jánošík. Prepadalli kupcov a pánov v Trenčianskej, Oravskej, Liptovskej a Gemersko-Malohotskej stolici, takisto v Poľsku, Sliezsku a na Morave. Už o rok Jánošíka chytili na zimovke v Klenovci, kde Tomáš Uhorčík krčmáril pod menom Martin Mravec. Na jar 1713 ho znova chytili a stoličný súd v Liptovskom Mikuláši ho 17. 3. 1713 odsúdil na smrť obesením na hák.
Jánošík mal vtedy iba 25 rokov.
Prokurátor ho obvinil, že sa stal vodcom karpatských zbojníkov, kradol a zabíjal. Nezabudol zdôrazniť, že Jánošík je povstalec a Rákocziho prívrženec, a v zmysle platných zákonov navrhol trest smrti – napichnutie na kôl alebo lámanie v kole. Súčasne žiadal, aby bol podrobený mučeniu a prezradil mená svojich pomocníkov. Jeho obhajca naopak obvinenie z vraždy, ktoré malo slúžiť ako základ súdneho procesu, vyvrátil. Naviac uviedol, že Jánošík sa od rákocziovských povstalcov vrátil, prihlásil sa do cisárskej armády a slúžil na Bytčianskom zámku. Až potom ho ku zbojníctvu priviedol jeho najbližší druh Tomáš Uhorčík. Obhajca, ktorý ako ďalšiu poľahčujúcu okolnosť uviedol Jánošíkov mladý vek a fakt, že bol zbojníkom len veľmi krátky čas a nikoho pri tom nezranil ani nezabil, požadoval, aby bol oslobodený. Zdôrazňoval, že ako najmladší člen družiny nemohol niesť zodpovednosť za činy starších spoločníkov. Napriek tomu liptovský súd rozsudok smrti vyniesol. Zo spôsobov, ktoré navrhol prokurátor, vybrali ten najhorší a najbolestivejší – popravu obesením na háku.
Jánošíkovská legenda
Už krátko po smrti začala rásť jánošíkovská legenda, legenda o odvážnom zbojníkovi, čo „rovnal svet“, ktorý „bohatým bral a chudobným dával“. Ľudová fantázia ho obdarila priam rozprávkovými vlastnosťami, zázračnou silou, neobyčajnou rozvahou a odvážnymi činmi. Stal sa hrdinom mnohých ľudových piesní a povestí. Osudy Juraja Jánošíka, jeho druhov i ďalších zbojníckych družín sa stali obľúbeným námetom slovesného, hudobného a výtvarného ľudového umenia.
Postava Jánošíka sa stala predmetom bádania historikov a dodnes nie je celkom presne zmapovaná. Vzhľadom k neúplnosti autentických písomných prameňov asi nebude nikdy možné dôkladne poznať celú faktografiu Jánošíkovho krátkého života a pohnútky, ktoré ho viedli k jeho činom.
podrobnejšie
http://jurojanosik.com/pages/fakty2.htmPoľský historik Dr. Stanislaw Dzieciolowski:
Tvrdíte, že Jánošík nebol klasickým zbojníkom, prečo?
- Pretože nikoho nezabil. Napádal kupcov, bohatých cestujúcich. Vedel tak prekvapiť, že napadnutí sa nedokázali brániť. Zabíjať nemusel. Len farár Juraj Vrtík sa vraj bránil a jeden z Jánošíkovej družiny naňho vystrelil a poranil ho. Ale pozor, farár zomrel až o mesiac vo svojej fare, a to znamená, že zbojníci mu dovolili nielen odísť, ale mu aj pomohli. Výstrel bol náhodný a určite nestrieľal Jánošík. Nikdy viac sa nič podobné nestalo. Nikdy nevykrádali kostoly a nikoho nezabili. To sa nedá povedať o poľskom zbojníkovi Jakubovi Surowcovi, či o zbojníkoch na Ukrajine i v Rusku.
Ako to bolo s tým Jánošíkovým - bohatým berie a chudobným dáva?
- V istom zmysle to bola pravda. Zbojníci brali predovšetkým peniaze, potom zbrane a nejaké cennejšie predmety. Koľko toho mohli zobrať? Presne toľko, koľko mohli uniesť vo vreci. Museli rýchlo odísť z miesta lúpeže. Niesli ešte vlastné zbrane a iné ťažké predmety. A čo sa nachádzalo na vozoch kupcov? Údené mäso, slanina, klobásy, vrecia múky, zrno, súkno, plátno, remeselnícke výrobky. To si zobrali obyvatelia najbližšej dediny. Zbojníci ich mohli dokonca zavolať, berte, to je pre vás. Vtedy bola väčšina obyvateľov veľmi chudobná, keď si taký človek zobral hoci aj plát slaniny, blahorečil zbojníkom.
Viete, kde sa nachádza Jánošíkov poklad?
- Jánošík sám uviedol, že pri konkrétnej ceste rastie jedľa a na nej je vyrezaný symbol ruky. Tam je zakopaný jeho poklad. Je to možné, ale poklad sa nenašiel. Ak aj niekde je, nemohol byť príliš veľký. Zbojníci zrabovali jeden cisársky toliar, dvadsať maďarských zlatiek, nič viac. Takže to nemôže byť nijaký kotlík s dukátmi, ako sa o tom hovorí v ľudovej legende, alebo ako to predstavujú ľudové kresby.
Ale vráťme sa ešte k súdnemu procesu. Hovorili ste, že trval dva dni, už z toho sa dá usudzovať, že bol pravdepodobne veľmi "spravodlivý".
- Jánošíka súdili podľa dekrétu z roku 1625, ktorý vydal cisár Ferdinand II. O drancujúcich tulákoch a zbojníkoch a o spôsobe zaobchádzania s nimi. Dekrét hovoril predovšetkým o treste smrti. Iný trest prakticky neexistoval. Jánošík - zbojnícky kapitán - musel byť presvedčený, že ho čaká len trest smrti. Samozrejme, tresty sa vykonávali rôznym spôsobom. Radovým zbojníkom odtínali hlavy alebo ich vešali na šibenici, lámali v kolese. Trest zavesenia za rebro na háku bol najhorší a dostávali ho iba vodcovia družín. Ako som zistil z dokumentov z rokov 1700 až 1715, v Liptove ho vykonali len raz a to práve na Jánošíkovi.
To tiež dokazuje, ako sa ho báli, alebo sa chceli pomstiť?
- Chceli ľudu ukázať, že platia zákony, preto trest vykonali verejne na popravisku na brehu Váhu. Jánošík bol pre vtedajšiu moc veľmi nebezpečným zbojníkom. V júni roku 1712 sa v Liptovskej a Oravskej župe rozhodli zvýšit počet pandúrov na 17 mužov, ktorí mali zabrániť lúpežiam, týkalo sa to predovšetkým Jánošíka. Veliteľom pandúrov bol Juraj Slávik, nepochybne Slovák. Dokonca sa vie, že mal dostať päť zlatiek a ostatní tri zlatky mesačne. V prípade, že chytia zbojníka, dostanú ešte päťdesiat zlatiek. Takže ten, kto chytil Jánošíka, bol pravdepodobne Juraj Slávik.
Je pravdou to, čo hovorí legenda, že Jánošíka zradili a pod nohy mu nasypali hrachu?
- To, samozrejme, nie je pravda. Nechytili ho v krčme v Dubovej, ale s veľkou pravdepodobnosťou v dome Martina Mravca alias Tomáša Uhorčíka v Klenovci. Zbojníkov chytali väčšinou na základe zrady a udania. Pandúri ich nenaháňali po horách a lesoch - to by bolo hľadanie ihly v kope sena, a sami by sa mohli stať obeťou zbojníkov. Pandúrov bolo sedemnásť a zbojnícka družina mala od desať do tridsať mužov. Základný počet bol desať-dvanásť, pretože zbojníci si na jednotlivé akcie brali ľudí. S pandúrmi by si poradili. Pandúri chytali zbojníkov vždy v dedinách. Snažili sa dozvedieť, či je zbojník doma, so svojím dievčaťom, s priateľom, v krčme, a tam sa ich snažili chytiť, najčastejšie v noci. Museli mať v dedinách svojich informátorov. Literárne aj historické texty hovoria o osobe, ktorá ho mohla zradiť, ktorá vedela, že Jánošík býva u Mravca a že Mravec je Uhorčík, čo sa, mimochodom, ukázalo až počas súdneho procesu s Mravcom. Ale mohol to byť aj niekto iný.
Ako vôbec Jánošík vyzeral? Bol to skutočne mohutný chlap, ako to predstavujú kresby?
- To nevieme. Mal dvadsaťpäť rokov, čiže ako zbojnícky kapitán bol mladý. Musel byť veľmi silný a obratný, pretože do zbojníckej družiny prijímali len zdatných ľudí. Zbojníci robili skúšku zdatnosti - bolo treba vyskočiť do výšky a odstreliť jedľovú halúzku, vyskočiť a odťať halúzku valaškou. Zbojník sa musel pasovať so zbojníckym kapitánom a dokonca s členmi družiny. Nemusel zvíťaziť, ale všetci museli uznať, že je silný. Jánošík sa veľmi rýchlo, len čo sa dostal do Uhorčíkovej družiny, stal jeho nástupcom. Preto sa musel vyznať v zbojníčení. Okrem toho musel mať aj iné schopnosti. Predtým slúžil v maďarskej armáde, v pešom pluku plukovníka Viliama Vinklera, zúčastnil sa boja pri Trenčíne. Jánošík musel poznať vojenský život, vojenskú taktiku, rôzne druhy zbraní, musel, samozrejme, dobre strielať, oháňať sa valaškou a dobre poznať okolie.
Koľko rokov Juraj Jánošík zbíjal?
- Rok a pol, prakticky jednu sezónu. Na jeseň roku 1711, celé leto roku 1712. Chytili ho pred začiatkom zbojníckej sezóny a súdili v marci 1713. Zbojnícka sezóna sa tradične začínala v apríli na svätého Juraja alebo Vojtecha a končila sa približne v októbri na svätého Michala. Nielen preto, že už nebolo toľko cestujúcich, ale preto, že zbojníkov podporovali pastieri. Je dokázané, že na salašoch dokonca očakávali príchod zbojníkov. Zbojníci im lacno predávali predmety, ktoré nazbíjali. Pastieri pripravili hostinu, piekli barany. Ovce boli majetkom dediny a nebolo možné ich zabíjať, v tomto prípade mali pastieri dobrú výhovorku - prišli zbojníci.
Až keď som prišla do Poľska, zistila som, že Poliaci hovoria náš Jánošík. Ako to teda je? Bol Jánošík Slovákom, alebo Poliakom?
- Samozrejme, bol Slovák. V Jánošíkovej družine však boli aj Moravania a Poliaci. Dedina Terchová mala vtedy svoju faru vo Varíne a tam farár Michal Smutko urobil po latinsky zápis do matriky, že v roku 1688, 25. januára, pokrstil dieťa narodené Martinovi Jánošíkovi a jeho žene Anne rodenej Čišníkovej, ktoré dostalo meno Juraj, krstnými rodičmi boli Jakub Meriad a Barbara Krištofíková z Terchovej. Nevieme presne, kedy sa Jánošík narodil, ale som presvedčený, že sa narodil dva týždne pred zápisom do matriky. Deti sa krstili týždeň po narodení, ale vtedy bola ostrá zima a do Varína bolo dvadsaťtri kilometrov. Preto si myslím, že Jánošík sa narodil začiatkom januára roku 1688 v Terchovej.
Zistili ste, kde by sa mohol nachádzať Jánošíkov hrob?
- Niekedy bolo v rozsudku smrti napísané, že telo odsúdeného má byť zakopané. Vtedy bol zakopaný pri šibenici, alebo niekde v okolí. Ak takýto zápis neexistoval, musíme pripustiť, že telo odovzdávali rodine. Čo sa stalo s telom Jánošíka? Bol pochovaný na najbližšom cintoríne v Liptovskom Mikuláši? Je to možné, aj keď zbojníkov pochovávali vždy niekde pod plotom, a nie medzi poriadnymi ľudmi. Ale čo sa týka Jánošíka, zachovalo sa ústne podanie, ktoré hovorí, že Jánošíka pochovali na kuruckom cintoríne. Bol to malý cintorín, na ktorom pochovávali kurucov, čiže povstalcov z armády Františka Rákocziho II., Jánošík bol vojakom uhorskej armády a aj povstalcom. Tento malý cintorín sa nachádzal v Čemiciach. Keď stavali vodnú nádrž Liptovská Mara, cintorín i celú obec zatopila voda. Je teda možné, že Jánošík teraz odpočíva na dne Liptovskej Mary, do ktorej Váh nesie vody až spod Kriváňa.